Alexandra Pirici

Alexandra Pirici výrazne prispieva k prehodnocovaniu pojmu monumentu. Namiesto statického pamätníka navrhuje „živú sochu“ – performatívnu situáciu, v ktorej sa telo stáva médiom historickej pamäti. V prípade pamätníka v Brezine skúma, ako môže byť pamäť procesom, nie pevným objektom. Dielo ponúkne efemérnu a zraniteľnú alternatívu heroizujúcej histórie a vyzve publikum k zdieľaniu prítomnosti.